POKUŠENIA CELIBÁTU I MANŽELSTVA

            Tieto riadky napísal jeden kňaz:
            Muž a žena sa dopĺňajú fyzicky, psychicky aj duchovne. A tak sa človek žijúci v dobrovoľnom celibáte môže cítiť nekompletne. Je to zvláštny druh samoty uprostred množstva ľudí, často veľmi blízkych a spriaznených duší. Množstvo sociálnych kontaktov až na hranici vyhorenia však v žiadnom prípade nenahradí exkluzívne spoločenstvo vyhradené jednému mužovi a jednej žene v trvácom zväzku.
            V niektorých životných etapách je celibátna samota zdrvujúcou realitou. Má takú silu, že vygumuje všetko pozitívne, čo človek vo svojom doterajšom stave urobil a zažil. Zneguje všetky kladné odozvy okolia. A z budúceho života urobí nezmyselné plynutie času, povinností a bolestí. Nechýba pocit nešťastia a nutkavá predstava, že šťastie je nablízku – stačí porušiť pôvodný záväzok celibátu. Uprostred spovedania, pri kázaní, pri slávnostnom obede alebo po rannom prebudení sa, príde bezútešná samota, ktorá sa dá chytiť do ruky. Môžete ju vnímať tak intenzívne ako hmotné veci – počasie alebo hluk, ale nemôžete ju odhodiť, rozbiť či spáliť. Až keď vyskúšate všetky možné formy útekov – do prírody, k športu, do ticha alebo hluku, do prepychu alebo do samoty, príde poznanie – všetko je márne - je to momentálna súčasť bytia - síce neznesiteľná, ale neodškriepiteľná. Po takejto rane je výhrou aj to, ak človek zostane „byť“. A je priam geniálne, keď dokončí to, čo práve robí - bez toho, aby sa roztriasol, rozplakal alebo zosypal. Najsilnejšia túžba v tej chvíli je odísť, avšak bezvýchodiskovosť momentu je umocnená vedomím, že niet kam.
            V niektorých okamihoch spôsobuje kontakt s chýbajúcou polovicou bytia mdloby. A zbaviť sa presvedčenia, že bez doplnenia tejto polovice sa ani neoplatí žiť, je v tej chvíli nemysliteľné. Dlho som nerozumel biblickému citátu „v boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi“. Zdá sa, že začínam čosi tušiť. Pochopí to len ten, kto to zažil.
            Rovnako ako môžu iba manželia pochopiť situácie, v ktorých je prítomnosť toho druhého doslova trýznením a okamžitý odchod sa javí ako jediná správna cesta k úľave. Aj keby manželstvo bolo akokoľvek silné a šťastné, skôr či neskôr príde „ponuka“, ktorej predchádza obdobie masívneho spracovávania v niekoľkých etapách. Po prvotnom očarení manželským partnerom, ktoré môže trvať aj dlhé, predlhé roky, sa pomaly začne do života vkrádať všednosť. Spočiatku aj celkom príjemná, lebo vytvára kontrast, v ktorom môže živšie vyniknúť lesk prežívaného stavu. Lenže – keď je všednosti veľa a zmení sa na šeď – postupne zakryje celý život a človek sa začne cítiť nenaplnený.
            Ďalšou etapou je hodené lano, ktoré príde od niekoho, kto je nablízku, je ochotný sústredene počúvať a aspoň na okamih naruší šedý priemer bežného dňa. Môže to byť kolega, susedka, vedúci duchovnej skupiny, známa, kňaz. Naozaj, môže to byť ktokoľvek. Zrazu sme prekvapení, ako je to možné, že všetko, čo nám nedáva manželský partner či partnerka, nám v prehojnej a k tomu príjemnej forme ponúka domnelý záchranca. Je len otázkou času, kedy budeme vmanipulovaní do situácie, v ktorej budeme presvedčení, že jediným riešením je odísť. Odísť od manžela, manželky, opustiť deti.
            Nie je dôležité, či človek žije v manželstve alebo v celibáte, lebo aj tak príde do bodu, v ktorom sa bude musieť rozhodnúť, či prijme alebo odmietne ponuku na zrušenie pôvodného záväzku. Tak ako sa kňaz môže trápiť so svojou samotou, tak sa môže človek žijúci v manželstve umárať neodbytnou prítomnosťou manželského partnera. Snaha zmeniť toto nastavenie sa môže v určitých okamihoch rovnať až posadnutosti, ktorá zbavuje zmyslov a tým aj zodpovednosti.
            Alebo si človek uvedomí, že je to jeho kríž, na ktorý sa netreba s odporom pozerať, ale jednoducho zdvihnúť ho a niesť. A potom s prekvapením zistíme, že sme oveľa silnejší než sme si mysleli, lebo vo viere prijmeme, že náš kríž nesie Niekto iný.

(zdroj. Miriam, marec 2014, autor: Ján Knapík, katolícky kňaz)